Detvan 10. časť: Väzeň

Všetci stáli pri strome na ktorom visela Romana a s nimi tam stála aj polovička dediny. Ľudia postupne odchádzali domov. Roman s Monikou a Kristínou si sadli pred Pojeblo a rozmýšľali čo bude ďalej. Všetci traja sedeli na nejakých drevách. Kristína po chvíľke zbadala na ceste, veľký čierny koč ťahaný dvoma koňmi, a po obidvoch stranách kočov kráčali tie dedinské vemená, ktoré sa v kuse sťažovali a spisovali rôzne petície na zrušenie Pojebla.

Triumfy tvojho života

Blížili sa zas, tie hnusné postavy!
jedna z tých postav sa chodí jebať až do Vltavy;
Moja pamäť- rozmýšľam- čo sa mi  pristaví?
o druhej z postáv počul som -jeho penis je pútavý?
Nie, nie je ! — nuž nie — nech si triumf pichne do piče,
okolo mňa húkalo otče, nechytaj tie polovodiče
srdce mi mladistvý rozum poučuje
v pojebvzduchu, je cítiť čo kŕdel penisov vyprodukuje.

S tebou, ty piča, prichodia aj všeliaké choroby,
kokot, čurák, penis, už sa ti hnusí. Ale čožeby,
si ako macer tvoja stará — čo jebe staničný bufet—
ľúbosťi pravdy i družstvo kričí: Cigánom niet Chlieb  
Bôľ sa mladí — žiaľ, stíchli, lebo smrdeli v labyrinte  análneho sexu
boli krásne doby, keď semeno plne carotidom duplexu
skôr ako tebe jebne — su ti vďačné choroby?

Úmyseľ zapamätať si.

    Každú vedomosť alebo výsledok pozorovania si zapamätáme tým ôepšie, čím dlhšie sme im venovali pozornosť a čím častejšie sme sa s nimi stretli alebo ich opakovali. Všeobecne je to uvdemelé konanie vyplývajúce zo zámeru zapamätať si. 
    Úmysel zapamätať si je jedným z dôležitých (i keď nevyhnutných) podmienok zapamätanoa. Úmysle zapamätať si pôsobí počase automaticky, ako napr. vtedy, keď si z dennej tlače zapamätáme iba to, co je v súlade s našimi náhľadmi, aj keď si prevažne vyžaduje zámerné vôlové úsilie, ako napríklad učenie sa alebo počúvanie prednášky.

    Zárukou dobrej pamäti sú teda oči, ktoré vidia to, na čo sa dívajú, uši, kotré počujú to. čo počúvajú, a čulý rozum, ktorý sa pohostinne uchováva staré í nové vedomosti, a premyslené systematické opakovanie.

O láske pod stromčekom

Ani za šťastím azda utrateným,
lebo ja som ten s penisom zdobením ,
však plačem, a plač ten je darom neba,
chem šukať len teba a teba.

A pochovávam v piesňach žiale moje,
v Trenčíne som ostriekal všetky kroje:
A bárs by čuli ich i uši tvoje,
penisy a piče – mám z nich paranoje,
a nechytáš si prsia oboje?

Bo keď ty fajčís mládenca druhého,
môj penis zdá sa ti – ja viem mám ho pridlhého!
Miestami ho mám aj priškrteného – dievča ja viem!
Však láska moja je jak hromobitie
moje city k tebe sú ako holé ázijské rite,
prestane môjho srdca bitie
láska k tebe moje peniaze vykrije!